METLOBAL
Metlobal bol, a aj určite je najobľúbenejším športom sveta čarodejníkov, ktorý sa hrá už mnoho storočí. Spočiatku tento šport vôbec nevyzeral ako dnes, no ako každá hra, vyvíjal sa. Podstata však zostala rovnaká: hrá sa spolu so štyrmi loptami rôznej veľkosti - dva tímy po sedem hráčov si lopty nahrávajú, snažia sa trafiť lopty do ostatných, a jednu z lôpt sa snažia chytiť - to je ohnivá strela, najdôležitejšia loptička metlobalu o veľkosti vlašského orecha, po ktorej chytení sa zápas metlobalu končí.
Pravidlá metlobalu sú celkom ľahké, no pre nezasväteného mukla sa môžu zdať zložité: každé družstvo po sedem hráčov hrá spolu so štyrmi loptami. Strážca tímu krúži okolo troch obruží vysoko nad zemou, ktoré slúžia ako brány, a snaží sa triafačom súperiaceho tímu zabrániť, aby prehadzovačkou trafili jednu z brán a tak získali bod o hodnote 10. Ďalšími postavami v tíme sú dvaja odrážači , ktorí sú 'vyzbrojení' pálkami trochu menšími ako na baseballe. Odrážači sa snažia nasmerovať aspoň jednu z dvoch lôpt dorážačiek na triafačov druhého tímu, a tak im zabrániť dostať sa čo najbližšie ku obručiam a skórovať. Posledným členom tímu je stíhač , ktorého úloha je chytiť ohnivú strelu , najmenšiu a aj zároveň najrýchlejšiu loptu v hre. Keď stíhač túto strelu chytí, jeho tím dostáva 150 bodov a zápas je ukončený...
Pozn.: metlobal je aj napriek svojej kráse veľmi tvrdý šport. Existuje v ňom niekoľko stoviek faulov (ku všetkým došlo v roku 1473 na metlobalových majstrovstvách).
Zachariáš mrzút opisuje metlobalové ihrisko 14. storočia ako ihrisko oválneho tvaru, stopäťdesiat metrov dlhé a dvadsaťštyri metrov široké s malým centrálnym kruhom (o priemere približne šesťdesiat centimetrov) uprostred. Hovorí aj to, že rozhodca (alebo metlarbiter, ako sa táto osoba v tých časoch nazývala) priniesol všetky štyri lopty do centrálneho kruhu a štrnásť hráčov sa rozostavilo okolo neho. Len čo lopty vypustili (prehadzovačku vyhadzoval sám rozhdoca - pozri ďalej "prehadzovačka"), hráči sa okamžite vzniesli do vzduchu. Ako bránky v Mrzútových časoch slúžili veľké koše na stožiaroch ( pozri obrázok ).
Roku 1620 napísal Quintius Umfraville knihu nazvanú Ušľachtilý šport čarodejníkov , ktorá obsahovala aj schematický nákres ihriska 17. storočia ( pozri obrázok ). Vidíme na ňom, že pribudli pásma, ktoré poznáme pod názvom bránkovisko. Koše na vrcholkoch stožiarov boli podstatne menšie ako za Mrzútových čias.
Od roku 1883 sa namiesto strieľania gólov do košov začali využívať bránkové stožiare, ktoré sa používajú dodnes. Podoba metlobalového ihriska sa od tých čias nezmenila.
______________________________________________________________
Prehadzovačka: Ako vieme z denníka Gertie Keddleovej, prehadzovačky sa od samého počiatku vyrábali z kože. Prehadzovačka ako jediná z metlobalových lôpt nebola pôvodne očarovaná: bola to jednoducho zošívaná kožená guľa, často so slučkou ( pozri obrázok ), pretože sa musela chytať i hádzať jednou rukou. Niektoré staré prehadzovačky mali úchytné jamky na prsty. Potreba slučky či úchytiek však vymizla po roku 1875, keď sa vynašli chytacie kúzla, pomocou ktorých je strelec schopný očarovanú loptu ovládať len jednou rukou aj bez potrebných pomôcok.
Moderná prehadzovačka má priemer 25 centimetrov a je bez švíkov. Žiarivo červenú farbu dostala prvý raz roku 1711 po stretnutí, ktoré prebiehalo za vytrvalého dažďa, takže vždy, keď niekto loptu pustil na zem, nedala sa rozoznať od rozbahneného terénu. Triafačov čoraz viac rozčuľovalo, že ak niekto minul prehadzovačku vo vzduchu, museli sa ustavične strmhlav vrhať dolu a zdvíhať ju zo zeme. Krátko potom, čo zmenila farbu, prišla čarodejnica Daisy Pennifoldová s nápadom očarovať prehadzovačku tak, aby v prípade, že ju niektorí z hráčov nechytí alebo pustí, vznášala len pomaly na zem, akoby klesala ku dnu vo vode, takže triafači ju môžu zachytiť ešte vo vzduchu. "Pennifoldovej prehadzovačka" sa používa dodnes.
Dorážačky: Prvými dorážačkami (vtedy ešte nazývanými "krvákmi"), boli lietajúce kamene, ktoré sa do Mrzútových čias zmenili len tak, že išlo len o kamene opracované podoby lôpt. Tieto dorážačky však mali jednu veľkú nevýhodu: čarami posilnené palice odrážačov v 15. sotorčí ich dokázali rozbiť a potom všetkých hráčov až do skončenia hry prenasledoval lietajúci štrk.
Pravdepodobne z tohto dôvodu začali niektoré metlobalové družstvá začiatkom 16. storočia experimentovať s kovovými dorážačkami. Agatha Chubbová, odborníčka na starožitné čarodejnícke predmety, identifikovala až dvanásť olovených dorážačiek pochádzajúcich z tohto obdobia, ktoré sa našli v írskych rašeliniskách a anglických vresoviskách.
&nbps; Po istom čase sa zistilo, že olovo sa na výrobu dorážačiek nehodí pre svoju mäkkosť (každá jamka, ktorá na dorážačke zostane, negatívne ovplyvňuje schopnosť priameho letu.) Dnes sa dorážačky vyrábajú výlučne zo železa.
&nbps; Kúzlo, ktorým sú dorážačky očarované, ich núti prenasledovať všetkých hráčov bez rozdielu. Ak sú ponechané samy na seba, zaútočia na toho hráča, ktorého majú najbližšie. Úlohou odrážačov je preto odpaľovať dorážačky čo najďalej od vlastného tímu.
Ohnivá strela: Ohnivá strela má veľkosť vlašského orecha, teda rovnakú, akú mal jej predchodca ohniváčik . Je očarovaná tak, aby sa podľa možnosti nedala čo najdlhšie chytiť. Hovorí sa, že roku 1884 ju na vresovisku Bodmin Moor nemohli chytiť celých šesť mesiacov. Obidva tímy, znechutené biednym výkonom svojich stíhačov, radšej zápas nedohrali a predčasne ho ukončili. Cornwalskí čarodejníci, ktorí tamojšiu oblasť dobre poznajú, tvrdia, že ohnivá strela toho zápasu dodnes poletuje nad vresoviskom, no túto povesť sa napodarilo potvrdiť.
___________________________________________________________
Strážca: Post strážcu určite existuje už od 13. storočia, jeho úloha sa však od tých čias zmenila. Ešte za Mrzútových čias sa ešte strážcovia pohybovali po celom ihrisku a plnili aj úlohu dnešných triafačov tým, že dávali góly.
Keď však roku 1620 Quintius Umfraville písal svoju knihu Ušľachtilí šport čarodejníkov , bola už úloha strážcu jednoduchšia. V tom čase už bolo na ihrisku vymedzené bránkovisko a strážcom sa odporúčalo, aby priestor bránkoviska neopúšťali a chránili svoje bránkové koše. Je však povolené, aby strážca z tohto pásma vyletel, ak chce súperov zastrašiť či v zárodku zmariť útočnú akciu.
Odrážači: Povinnosti odrážačov sa v pribehu storočí prakticky nezmenili a je pravdepodobné, že post odrážača jestvuje odvtedy, čo do hry nasadili dorážačky. Základnou úlohou odrážačov je chrániť členov vlastného družstva pred dorážačkami, a to pomocou palíc (v dávnych časoch kyjakov). Odrážači nikdy nestrieľali góly a nikde nejestvuje ani zmienka o tom, že by nejako manipulovali s prehadzovačkou.
Odrážači musia mať veľkú fyzickú silu, aby si poradili s odvracaním dorážačiek. To je tiež dôvod, prečo sú na tomto poste častejšie čarodejníci ako čarodejnice. Okrem toho je dôležité, aby mali mimoriadny zmysel pre rovnováhu, pretože občas metlu pustia obidvoma rukami, aby dorážačku odpálili obojručným úderom.
Triafač: Triafač je v metlobale najstarším hráčskym postom, pretože celá hra sa na svojom začiatku zakladala práve na strieľaní gólov. Triafači si navzájom prihrávali prehadzovačku a získavali body pre celé družstvo vždy, keď sa im podarilo prehodiť ju cez bránkové obruče.
K jedinej podstatnej zmene v hre triafačov došlo roku 1884, čiže rok po tom, ako sa koše nahradili obručami. Vtedy sa zaviedlo pravidlo, ktoré stanovovalo, že do bránkoviska môže vletieť jedine hráč, ktorý nesie prehadzovačku. Pokiaľ do bránkoviska vletí viac triafačov naraz, gól sa neuznáva. Cieľom tohto pravidla bolo odstrániť takzvané "napadnutie strážcu" (pozri ďalej na Fauly), čiže manéver, pri ktorom do bránkoviska vleteli dvaja triafači a odtlačili strážcu nabok, takže tretí triafač mal cestu k bránkovej obruči úplne voľnú.
Stíhač: Stíhači sú tradične najľahší a najrýchlejší letci v družstve. Navyše potrebujú dobrý zrak a zároveň schopnosť jednou a naraz aj obidvoma rukami sa pustiť metly. Vzhľadom na ich obrovský význam pre celkový výsledok zápasu - chytením ohnivej strely sa veľmi často dá veľmi často odvrátiť prehra a zvíťaziť - sú stíhači najčastejším terčom faulov zo strany súperovho družstva. Napriek tomu, že s postom stíhača sa spája významná osobná prestíž, práve títo hráči vždy utŕžia najvážnejšie zranenia. "Zneškodnite stíhačov!" - tak znie prvá zásada v Odrážačovej biblii Brutusa Scrimgeoura.
_____________________________________________________________
Pravidlá metlobalu |
1. Hoci výška, do ktorej smie hráč v priebehu zápasu vzlietnuť, nie je obmedzená, nesmie pritom prekročiť čiary vymedzujúce obvod ihriska. V prípade, že niekto z hráčov vyletí do autu, musí jeho tím odovzdať prehadzovačku súperovmu družstvu. |
2. Kapitán družstva si môže pomocou dohovoreného signálu vyžiadať od rozhodcu "oddychový čas". Iba počas neho sa môžu hráči nohami dotknúť zeme. Oddychový čas je možné predĺžiť až na dve hodiny v prípade, že zápas trvá viac ako dvanásť hodín. Ak sa po týchto dvoch družstvo nevráti na ihrisko, je diskvalifikované. |
3. Rozhodca môže proti niektorému z družstiev nariadiť trestné strieľanie. Triafač, ktorý strieľa, letí z centrálneho kruhu k bránkovisku. Všetci ostatní hráči s výnimkov súperovho strážcu sú počas trestného strieľania povinní zostať na boku ihriska. |
4. Prehadzovačku možno inému hráčovi vytrhnúť z rúk akýmkoľvek spôsobom, za žiadnych okolností však nie je dovolené, aby hráč chytal súpera za akúkoľvek časť tela. |
5. V prípade zranenia nemožno zraneného hráča nahradiť iným. Družstvo musí pokračovať v hre bez neho. |
6. Hráči si môžu vziať so sebou na irhisko prútiky (právo nosiť prútik pri sebe za všetkých okolností vyhlásila Medzinárodná konfederácia čarodejníkov v roku 1692, teda v čase najväčšieho prenasledovania zo strany muklov, keď sa čarodejníci chystali prejsť do ilegality), no v nijakom prípade ich však nesmú použiť proti členom súperovho družstva, proti ich metlám, proti rozhodcovi či ktorejkoľvek lopte ani proti divákom. |
7. Metlobalový zápas sa končí až vtedy, keď jeden zo stíhačov chytí ohnivú strelu alebo vtedy, keď sa na tom dohodnú kapitáni oboch družstiev. |
Fauly v metlobale | |||||||||||||||||||||||||||||||||||||
Názov faulu: | Koho sa týka: | Opis: | |||||||||||||||||||||||||||||||||||
Deformovanie prehadzovačky | Iba triafačov | Nedovolené úpravy prehadzovačky, napríklad jej prepichnutie, aby lietala pomalšie alebo kľukato. | |||||||||||||||||||||||||||||||||||
Držanie | Všetkých hráčov | Chytanie súperovej metly za účelom jeho spomalenia či znemožnenia letu. | |||||||||||||||||||||||||||||||||||
Zasúvanie prehadzovačky | Iba triafačov | Držanie ruky na prehadzovačke vo chvíli, keď prechádza bránkovou obručou (prehadzovačku musí hráč prehodiť) | |||||||||||||||||||||||||||||||||||
Napadnutie strážcu | Iba triafačov | Keď do bránkoviska vletí viac než jeden triafač. | |||||||||||||||||||||||||||||||||||
Nedovolené bránenie | Všetkých hráčov | Zachytenie rúčky vlastnej metly o metlu súpera s cieľom odkloniť ho zo smeru letu. | |||||||||||||||||||||||||||||||||||
Všeobecné ohrozenie | Iba odrážačov | Odpálenie dorážačky smerom k divákom, po ktorom sa musí hra prerušiť, kým usporiadatelia pomíhajú napadnutým. Niekedy tento faul používajú bezočiví hráči, ktorí takto znemožnia súperovmu triafačovi skórovať. | |||||||||||||||||||||||||||||||||||
Prerážanie | Všetkých hráčov | Let so zámerom zraziť sa s protivníkom. | |||||||||||||||||||||||||||||||||||
Pytliactvo | Všetkých hráčom okrem strážcu | Ak sa ohnivej strely dotkne iný hráč ako stíhač, alebo ak ju chytí. | |||||||||||||||||||||||||||||||||||
Štuchanie | Všetkých hráčov | Príliš agresívne používanie lakťov v kontakte so súperom | |||||||||||||||||||||||||||||||||||
Iba strážcu Dvojitá ofenzíva: Obidvaja odrážači odpália dorážačku súčasne, čím jej dodajú mimoriadne veľkú rýchlosť a jej útok je oveľa nebezpečnejší.
Porskovov chyták: Triafač, ktorý má práve prehadzovačku, vyletí hore, čím medzi triafačmi súpera vyvolá dojem, že sa snaží uniknúť a skórovať, lenže v tom prihrá spoluhráčovi, ktorý čaká dole, aby ju chytil. Tento manéver nesie meno podľa ruského stíhača Porskovova. Leňochodí záves: Aby sa hráč vyhol dorážačke, visí na metle dolu hlavou a rukami aj nohami pevne zviera rúčku. Opakovaná osmička: Obranná taktika strážcu, ktorá sa používa zvyčajne v prípade trestného strieľania, keď strážca veľkou rýchlosťou opisuje slučky okolo všetkých troch bránkových obručí a snaží sa zablokovať prehadzovačku. Parkinovská pinzeta: Tento manéver nesie meno po pôvodných členoch družstva Wightownských tulákov, ktorí s týmto herným variantom prišli ako prví. Dvaja triafači zovrú súperovho triafača z obidvoch strán do klieští a tretí letí priamo proti nemu. Plumptonov prelet: Stíhačov manéver: zdanlivo nenápadná a náhodná zmena smeru, pri ktorej stíhač polapí ohnivú strelu do rukáva. Pomenovaný je po Roderickovi Plumptonovi, hráčovi Tutshillských tornád, ktorý ho použil pri slávnom stretnutí roku 1921, keď chytil ohnivú strelu v rekordnom čase. Hoci niektorí kritici tvrdia, že išlo o náhodu, Plumpton do smrti trval na tom, že presne to chcel. Spätný švih: Manéver, pri ktorom hráč udrie dorážačku spätným rozmachom palice, takže namiesto pred seba ju pošle za seba. Presné nasmerovanie je veľmi náročné, manéver sa však výborne osvedčil v prípadoch, keď chceme zmiasť protihráčov. Transylvánsky trik: Tento obranný zásah, ktorý prvýkrát použili na majstrovstvách sveta roku 1473, spočíva v predstieranom údere namierenom na nos protihráča. Ak úder nedopadne, nejde o porušenie pravidiel: praktické použitie je však ťažké, ak obidvaja súperi letia na rýchlych metlách. Útočná formácia Jastrabia hlava: Triafači sa zoradia do šípovitého útvaru a spoločne letia k bránkovým stožiarom. Tento manéver súpera často zastraší a predstavuje nesmierne účinný spôsob, ako vytlačiť jeho hráčov z vlastnej polovice. Vronského finta: Stíhač sa rúti priamo na zem a predstiera, že hlboko pod sebou vidí ohnivú strelu. Na poslednú chvíľu však svoj pád zastaví a zmení smer. Účelom je donútiť súperovho stíhača, aby sa vyrútil za ním a havaroval. Finta dostala meno podľa poľského stíhača Jozefa Vronského. Woollongonský tanec: Tento herný variant, ktorý doviedli k dokonalosti Woollongonskí bojovníci, spočíva v rýchlom križovaní sem a tam, ktoré má zmiasť súperových triafačov. Spätná prihrávka: Triafač prihrá prehadzovačku cez plece svojmu spoluhráčovi. Presné nasmerovanie je však veľmi ťažké. _____________________________________________________________ ![]() Názorným príkladom je Dubena 79 , metla pomenovaná podľa toho, že jej prvý kus uzrel svetlo sveta roku 1879. Dubena, ktorej konštruktérom bol holandský výrobca metiel Eliáš Grimstone, je elegantná metla s veľmi silnou dubovou rúčkou. Jej hlavnou prednosťou je vytrvalosť a odolnosť voči prudkým nárazom vetrov. Dnes je Dubena vysoko ceneným zberateľským artiklom, pokusy o jej využitie pri metlobale však nikdy neboli veľmi úspešné. Pri obrátkach vo vysokej rýchlosti je ťažkopádna a nikdy si nezískala obľubu hráčov, ktorí dávajú prednosť pohyblivosti pred bezpečnosťou, hoci zostane vždy zapísaná v histórii ako metla, ktorú využila roku 1935 Jocunda Sykesová pri prvom úspešnom prelete cez Atlantický oceán. (Dovtedy dávali čarodejníci prednosť plavbe loďou a metlám na také veľké vzdialenosti nedôverovali. Nespoľahlivosť premiestňovania stúpa geometrickým radom spolu so zväčšujúcou sa vzdialenosťou, takže používať na medzikontinentálne premiestňovanie ju môžu iba špičkovo vytrénovaní čarodejníci.) Prvý Mesačný lúč , ktorý roku 1901 vyrobila Gladys Boothbyová, predstavoval v konštrukcii metiel obrovský skok vpreda skutočne dlhé roky boli tieto štíhle metly s jaseňovou rúčkou pre potreby metlobalu veľmi žiadané. Hlavnou prednosťou Mesačného lúča oproti iným metlám bola jeho schopnosť dosahovať väčšie výšky a zároveň si zachovať v týchto polohách dokonalú ovládateľnosť. Gladys Boothbyová nestačila Mesačné lúče vyrábať v množstve, ktoré hráči metlobalu potrebovali; tí preto uvítali výrobu nového modelu, ktorým bol Strieborný šíp . Tento skutočný predchodca pretekárskej metly dosahoval omnoho vyššie rýchlosti ako Mesačný lúč alebo Dubena (s vetrom v chrbte to mohlo byť až stotridsať kilometrov za hodinu), rovnako ako tieto metly však bol výsledkom práce jediného čarodejníka Leonarda Jewkesa a dopyt mnohonásobne prevyšoval ponuku. K revolučnému zlomu došlo roku 1926, keď bratia Bob, Bill a Barnaby Ollertonovci založili firmu Ometlo Company. Ich prvý model Ometlo 1 sa vyrábal v množstvách, aké svet doposiaľ nevidel. Na trhu sa prezentoval ako pretekárska metla špeciálne konštruovaná na športové účely. Ometlo, ktoré dokázalo zatáčať ako žiadna metla pred ním, okamžite slávilo triumfálne úspechy, takže v priebehu jedného roka lietali na ometlách všetky metlobalové družstvá v krajine. Bratia Ollertonovci si však výhradný monopol na trhu metlobalových metiel neudržali dlho. Roku 1929 vznikla druhá firma vyrábajúca športové metly; založili ju Randolph Keitch a Basil Horton, obidvaja hráči Falmouthských jastrabov. Prvou metlou spoločnosti Comet Company bola Kométa 140 , ktorá získala svoje meno vďaka tomu, že to bol 140. model, ktorý Keitch a Horton testovali pred jeho uvedením na trh. Vďaka patentovanému Horton-Keitchovmu brzdiacemu kúzlu sa znížilo nebezpečenstvo, že hráči metlobalu preletia cez bránku či vletia do autu. Kométa sa vďaka tomu stala obľúbenou metlou mnohých britských a írskych tímov. Zatiaľ čo sa konkurencia medzi ometlami a kométami zostrovala, o čom svedčí aj skutočnosť, že v rokoch 1934 a 1937 uviedli firmy na trh vylepšené modely Ometlo 2 a 3 a roku 1938 Kométu 180, po celej Európe sa začali objavovať ďalší výrobcovia metiel. Ohniváka uviedli na trh roku 1940. Jeho výrobcom bola firma Ellerby and Spudmore zo Schwartzwaldu. Bola to vysoko odolná metla, ale mikdy nedosiahla špičkové rýchlosti ometiel alebo komét. Roku 1952 prišla firma Ellerby and Spudmore na trh s novým modelom nazývaným Smädná čiara . Tá je síce rýchlejšia ako ohnivák, má však sklon pri stúpaní strácať výkon a profesionálne metlobalové tímy túto metlu nikdy nepoužívali. Roku 1955 predstavila firma Universal Ltd. svoju Svištiacu hviezdu , čo bola do dnešných dní najlacnejší model pretekárskej metly. Po počiatočnom úspechu, keď si získala obrovskú obľubu, sa však ukázalo, že Svištiaca hviezda stráca po dlhšom používaní rýchlosť a výšku. Firma Universal Ltd. roku 1978 zanikla. Roku 1967 svet pretekárskych metiel prekvapila nová spoločnosť Nimbus Company. Niečo také, ako bol Nimbus 1000 , svet dovtedy nevidel. Nimbus dosahoval rýchlosť až stoosemdesiat kilometrov za hodinu a bol schopný otočiť sa na mieste vo vzduchu o 360 stupňov. Navyše spájal v sebe spoľahlivosť Dubeny 79 a ľahkú ovládateľnosť najlepších ometiel. Ihneď sa stal obľúbenou metlou profesionálnych metlobalových tímov celej Európy a nasledujúce modely (1001, 1500 a 1700) pomohli firme Nimbus Company získať vedúce postavenie medzi výrobcami. Prútik 90 sa začal vyrábať roku 1990 a mal podľa svojich výrobcov Flyta a Barkera nahradiť nimbus v úlohe najpredávanejšej metly. Napriek tomu, že mal dokonalú povrchovú úpravu a množstvo nových prvkov, ako napríklad zabudovanú varovnú píšťalku a samočistiacu kefu, sa Prútik 90 ukázal ako nespoľahlivý pri vysokých rýchlostiach, keď nedokáže udržať smer. Získal si nešťastnú povesť metly, na ktorej lietajú čarodejníci, ktorí majú viac galeónov ako rozumu. _______________________________________________________________ Pretože je nutné, aby metlobalové zápasy zostali pred muklami utajené, muselo Oddelenie čarodejníckych hier a športov obmedziť počet stretnutí, ktoré sa každoročne môžu konať. Kým amatérske stretnutia sa povoľujú iba za predpokladu, že budú dodržané všetky nariadenia, počet profesionálnych metlobalových družstiev je obmedzený už od roku 1674, keď vznikla metlobalová liga. V tomto roku trinásť britských a írskych metlobalových družstiev vyhlásili za oficiálne ligové tímy a ostatné družstvá boli oficiálne rozpustené. Týchto trinásť mužstiev dodnes každoročne bojuje o ligový pohár. Appelbyské šípy: Tento severoanglický tím vznikol v roku 1612. Ich habity sú svetlomodré, ozdobené žiarivým strieborným šípom. Priaznivci Šípov sa isto zhodujú na tom, že najväčším okamihom v ich dejinách bol rok 1932, keď zvíťazili nad vtedajším majstrom Európy, družstvom Sofijských supov v zápase, ktorý trval šestnásť dní, pričom takmer celý čas husto pršalo a bola hmla. Tradíciu fanúšikov klubu - vystreľovanie šípov z prútikov vždy, keď ich družstvo skórovalo - Oddelenie čarodejníckych hier a športov zakázalo roku 1894 po tom, čo jedna z týchto striel prebodla nos rozhodcu Nugenta Pottsa. Už tradičnou sa stala vzájomná nenávisť medzi fanúšikmi Šípov a Osbournských ôs (pozri nižšie). Ballycastelskí netopieri: Najoslavovanejšie metlobalové družstvo Severného Írska, ktoré do dnešného dňa získalo celkom dvadsaťsedem titulov majstra metlobalovej ligy je druhým najúspešnejším družstvom histórie. Hráči nosia čierne habity s bordovo-červeným netopierom na hrudi. Ich slávny maskot kaloň Barny je dobre známy z reklamy na ďatelinové pivo. ("Barny by si dal ďatelinové pivo - najlepšia netopieria pochúťka.") Caerphillské katapulty: Hráči waleských Katapultov, ktorých klub vznikol roku 1402, nosia habity so svetlozelenými a šarlátovými zvislými pruhmi. Úctyhodná je história tohto klubu, ktorý získal osemnásť titulov majstra ligy a slávny triumf vo finále majstrovstiev Európy roku 1956, v ktorom porazil nórske družstvo Karasjokských drakov. Po tragickej smrti ich najslávnejšieho "Postracha" Daia Llewellyna, ktorého na dovolenke v Mykénach zožrala chiméra, bol pre všetkých čarodejníkov a čarodejnice vo Walese vyhlásený deň národného smútku. Pamätná medaila "Postracha" Daia sa v súčastnosti udeľuje po skončení každej sezóny tomu ligovému hráčovi, ktorý sa počas niektorého stretnutia vyznamenal ako bezkonkurenčný a fantasticky bláznivý hazardér. Falmouthskí sokoli: Sokoli nosia habity v kombinácii tmavosivej a bielej s emblémom sokolej hlavy na prsiach. Sú známi svojou tvrdou a nekompromisnou hrou: túto ich reputáciu upevnili aj svetoznámi odrážači Kevin a Karl Broadmoorovci, ktorí za klub hrali v rokoch 1958-1969 a ktorých výstrelky viedli k tomu, že im Oddelenie čarodejníckych hier a športov celkovo štrnásťkrát pozastavilo aktívnu činnosť. Klubové heslo znie: "Zvíťazíme! Ak nás čaká prehra, bude každá rozbitá hlava dobrá." Holyheadské harpye: Holyheadské harpye sú veľmi starým waleským tímom (založený roku 1203) a medzi metlobalovými klubmi vynikajú tým, že do svojich služieb už od počiatku prijímali výhradne len čarodejnice. Habity Harpyí sú tmavozelené so zlatým pazúrom na prsiach. Zápas, v ktorom Harpye roku 1953 porazili Heidelberských hromotĺkov, sa všeobecne považuje za jedno z najkvalitnejších metlobalových stretnutí, aké sa kedy odohrali. Súboj trval celkovo sedem dní a skončila ho stíhačka Harpyí Glynnis Griggithsová, keď veľkolepým spôsobom chytila ohnivú strelu. Kapitán Hromotĺkov Rudolf Brand sa preslávil zasa tým, že po skončení zápasu zosadol zo svojej metly a požiadal o ruku kapitánku súperiek Gwendolyn Morganovú, ktorá mu úderom svojho Ometla 5 spôsobila otras mozgu. Kenmarské kane: Tento írsky klub vznikol roku 1291 a získal si celosvetovú popularitu vďaka temperamentnému povzbudzovaniu škriatkov leprechauntov, ktorí sú jeho maskotmi, a vďaka virtuóznym harfistickým výkonom svojich fanúšikov. Kane nosia smaragdovozelené habity s dvoma žltými zrkadlovo obrátenými K na hrudi. Darren O'Harre, strážca Kaní z rokov 1947-1960 bol trikrát kapitánom írskeho národného metlobalového mužstva a pripisuje sa mu autorstvo manévru "útočná formácia Jastrabia hlava". Kudleyovské kanóny: Mnohí ľudia sa nazdávajú, že slávne dni Kanónov sú už minulosťou, ich oddaní fanúšikovia však veria, že znovuzrodenie je nablízku. Kanóny dvadsaťjedenkrát vyhrali ligu, naposledy to však bolo v roku 1892 a v celom uplynulom storočí podávali len veľmi nevýrazné výkony. Kudleyovské kanóny nosia žiarivo oranžové habity s emblémom letiacej delovej gule a svoma čiernymi klubovými iniciálkami. Klubové heslo roku 1972 zmenili z pôvodného "Zvíťazíme" na "Držme si všetci palce a dúfajme, že to dobre dopadne." Montroské straky: Straky sú najúspešnejším tímom histórie britskej a írskej ligy. Vyhrali ju doposiaľ tridsaťdvakrát. Ako dvojnásobní majstri Európy majú Straky priaznivcov na celom svete. Z mnohých vynikajúcich hráčov spomeňme stíhačku Eunice Murrayovú (zomrela roku 1942), ktorá kedysi pripravila petíciu za "rýchlejšiu ohnivú strelu, pretože túto je skrátka veľmi jednoduché chytiť", a Hamisha MacFarlana (kapitána v rokoch 1957-1968), ktorý svoju úspešnú metlobalovú kariéru zavŕšil rovnako vynikajúcim pôsobením vo funkcii riaditeľa Oddelenia čarodejníckych hier a športov. Straky nosia čierno-biele habity s jednou strakou na prsiach a jednou na chrbte. Magochester United: Tím Magochester United bol založený roku 1163 a je najstarším ligovým mužstvom. Môže sa pochváliť dvadsiatimi dvoma titulmi ligy majstrov a dvoma víťazstvami na majstrovstvách Európy. Ich tímovú hymnu "Hej, chlapci, odpáľte tie dorážačky a hoďte sem prehadzovačku" prednedávnom nahrala spievajúca čarodejníčka Celestína Warbecková v rámci kampane za získanie finančných prostriedkov na Nemocnicu sv. Munga na liečbu čarovných chorôb a zranení. Hráči magochesterského tímu nosia tmavomodré habity s klubovým emblémom - dvoma skríženými zlatými papyrusmi. Pýcha z Portree: Toto družstvo pochádza z ostrova Skye, kde vzniklo roku 1292. "Pýchy", ako im hovoria fanúšikovia, nosia tmavočervené habity so zlatou hviezdou na hrudi. Ich najslávnejšia triafačka Catriona McCormacková priviedla ako kapitánka svoj tím v šesťdesiatych rokoch dvakrát k víťazstvu v lige a tridsaťšesťkrát reprezentovala Škótsko. Jej dcéra Meaghan je v súčastnosti strážkyňou družstva. (Jej syn Kirley je sólovým gitaristom populárnej čarodejníckej skupiny Sudičky). Tutshillské tornáda: Tornáda nosia azúrovomodré habity s dvoma tmavomodrými T na prsiach a na chrbte. Klub vznikol roku 1520 a obdobím najväčších úspechov bol pre nich začiatok 20. storočia, ke´d sa pod vedením kapitána a stíhača Rodericka Plumptona stali päťkrát po sebe majstrom ligy, čo je dodnes neprekonaný britský a írsky rekord. Roderick Plumpton dvadsaťdvakrát reprezentoval ako stíhač Anglicko a je držiteľom britského rekordu za najrýchlejšie chytenie ohnivej strely pri hre (tri a pol sekundy v stretnutí proti Caerphillským katapultom roku 1921). Wigtownskí tuláci: Tento klub zo škótsko-anglického pohraničia založilo roku 1422 sedem potomkov čarodejníckeho mäsiara Waltera Parkina. Štyria bratia a tri sestry vytvorili nepochybne veľmi silný tím, ktorý zriedkakedy prehral, a to vraj i preto, že súperov akosi vyvádzal z miery pohľad na Waltera, ktorý stával za postrannou čiarou s prútikom v jednej a so sekáčikom na mäso v druhej ruke. V priebehu nasledujúcich storočí vo wigtownskom družstve pôsobili mnohí ďalší pokračovatelia Parkinovho rodu a jeho hráči na pamiatku svojho pôvodu nosia krvavočervené habity so strieborným sekáčikom na mäso na hrudi. Osbournské osy: Osbournské osy nosia vodorovne pruhované čierno-žlté habity s emblémom ôs na prsiach.Klub, ktorý bol založený roku 1312, získal celkom osemnásť titulov majstrov ligy a dvakrát sa prebojoval do semifinále majstrovstiev Európy. Za svoje meno údajne vďačia nepeknému incidentu, ku ktorému došlo niekedy v polovici 17. storočia pri stretnutí s Applebyskými šípmi, keď si jeden z odrážačov, ktorý prelietal okolo stromu rastúceho na okraji ihriska, všimol medzi vetvami osie hniezdo a odpálil ho smerom k stíhačovi Šípov. Toho tak vážne poštípali osy, že musel odstúpiť z hry. Osbournské osy zápas vyhrali a osu prijali za svoj šťastný emblém. Fanúšikovia ôs pri trestnom strieľaní proti svojmu tímu hlasno bzučia, aby rozptýlili protivníka. _______________________________________________________ Rozhodovanie metlobalových stretnutí bolo kedysi úlohou, ktorú zvládli len tí najodvážnejší čarodejníci a čarodejnice. Zachariáš Mrzút spomína na prípad rozhodcu Cypriana Youlda z Norfolku, ktorý roku 1357 prišiel o život pri priateľskom stretnutí medzi miestnymi čarodejníkmi. Autora smrtiacej kliatby nikdy nechytili, ale predpokladá sa, že to bol niekto z divákov. Hoci odvtedy neboli zaznamebnané žiadne smrteľné úrazy či zabitia rozhodcov, v priebehu storočí došlo k niekoľkým prípadom začarovania ich metiel. Najnebezpečnejšia je premena rozhodcovej metly v teleportačnú strelu nazývanú prenášadlo, v dôsledku čoho rozhodca uprostred zápasu zmizne a objaví sa napríklad o niekoľko mesiacov neskôr na púšti. Oddelenie čarodejníckych hier a športov vydalo prísne inštrukcie, ktoré sa týkajú bezpečnostných opatrení chrániacich metly hráčov a rozhodcu, takže podobné incidenty sa dnes vyskytujú len výnimočne. ___________________________________________________________
Zachariáš mrzút opisuje metlobalové ihrisko 14. storočia ako ihrisko oválneho tvaru, stopäťdesiat metrov dlhé a dvadsaťštyri metrov široké s malým centrálnym kruhom (o priemere približne šesťdesiat centimetrov) uprostred. Hovorí aj to, že rozhodca (alebo metlarbiter, ako sa táto osoba v tých časoch nazývala) priniesol všetky štyri lopty do centrálneho kruhu a štrnásť hráčov sa rozostavilo okolo neho. Len čo lopty vypustili (prehadzovačku vyhadzoval sám rozhdoca - pozri ďalej "prehadzovačka"), hráči sa okamžite vzniesli do vzduchu. Ako bránky v Mrzútových časoch slúžili veľké koše na stožiaroch ( pozri obrázok ).
Roku 1620 napísal Quintius Umfraville knihu nazvanú Ušľachtilý šport čarodejníkov , ktorá obsahovala aj schematický nákres ihriska 17. storočia ( pozri obrázok ). Vidíme na ňom, že pribudli pásma, ktoré poznáme pod názvom bránkovisko. Koše na vrcholkoch stožiarov boli podstatne menšie ako za Mrzútových čias.Od roku 1883 sa namiesto strieľania gólov do košov začali využívať bránkové stožiare, ktoré sa používajú dodnes. Podoba metlobalového ihriska sa od tých čias nezmenila. Metlobalové lopty Prehadzovačka: Ako vieme z denníka Gertie Keddleovej, prehadzovačky sa od samého počiatku vyrábali z kože. Prehadzovačka ako jediná z metlobalových lôpt nebola pôvodne očarovaná: bola to jednoducho zošívaná kožená guľa, často so slučkou , pretože sa musela chytať i hádzať jednou rukou. Niektoré staré prehadzovačky mali úchytné jamky na prsty. Potreba slučky či úchytiek však vymizla po roku 1875, keď sa vynašli chytacie kúzla, pomocou ktorých je strelec schopný očarovanú loptu ovládať len jednou rukou aj bez potrebných pomôcok. Moderná prehadzovačka má priemer 25 centimetrov a je bez švíkov. Žiarivo červenú farbu dostala prvý raz roku 1711 po stretnutí, ktoré prebiehalo za vytrvalého dažďa, takže vždy, keď niekto loptu pustil na zem, nedala sa rozoznať od rozbahneného terénu. Triafačov čoraz viac rozčuľovalo, že ak niekto minul prehadzovačku vo vzduchu, museli sa ustavične strmhlav vrhať dolu a zdvíhať ju zo zeme. Krátko potom, čo zmenila farbu, prišla čarodejnica Daisy Pennifoldová s nápadom očarovať prehadzovačku tak, aby v prípade, že ju niektorí z hráčov nechytí alebo pustí, vznášala len pomaly na zem, akoby klesala ku dnu vo vode, takže triafači ju môžu zachytiť ešte vo vzduchu. "Pennifoldovej prehadzovačka" sa používa dodnes. Dorážačky: Prvými dorážačkami (vtedy ešte nazývanými "krvákmi"), boli lietajúce kamene, ktoré sa do Mrzútových čias zmenili len tak, že išlo len o kamene opracované podoby lôpt. Tieto dorážačky však mali jednu veľkú nevýhodu: čarami posilnené palice odrážačov v 15. sotorčí ich dokázali rozbiť a potom všetkých hráčov až do skončenia hry prenasledoval lietajúci štrk. Pravdepodobne z tohto dôvodu začali niektoré metlobalové družstvá začiatkom 16. storočia experimentovať s kovovými dorážačkami. Agatha Chubbová, odborníčka na starožitné čarodejnícke predmety, identifikovala až dvanásť olovených dorážačiek pochádzajúcich z tohto obdobia, ktoré sa našli v írskych rašeliniskách a anglických vresoviskách. Po istom čase sa zistilo, že olovo sa na výrobu dorážačiek nehodí pre svoju mäkkosť (každá jamka, ktorá na dorážačke zostane, negatívne ovplyvňuje schopnosť priameho letu.)Dnes sa dorážačky vyrábajú výlučne z oželeza. Kúzlo, ktorým sú dorážačky očarované, ich núti prenasledovať všetkých hráčov bez rozdielu. Ak sú ponechané samy na seba, zaútočia na toho hráča, ktorého majú najbližšie. Úlohou odrážačov je preto odpaľovať dorážačky čo najďalej od vlastného tímu. Ohnivá strela: Ohnivá strela má veľkosť vlašského orecha, teda rovnakú, akú mal jej predchodca ohniváčik . Je očarovaná tak, aby sa podľa možnosti nedala čo najdlhšie chytiť. Hovorí sa, že roku 1884 ju na vresovisku Bodmin Moor nemohli chytiť celých šesť mesiacov. Obidva tímy, znechutené biednym výkonom svojich stíhačov, radšej zápas nedohrali a predčasne ho ukončili. Cornwalskí čarodejníci, ktorí tamojšiu oblasť dobre poznajú, tvrdia, že ohnivá strela toho zápasu dodnes poletuje nad vresoviskom, no túto povesť sa napodarilo potvrdiť. Strážca: Post strážcu určite existuje už od 13. storočia, jeho úloha sa však od tých čias zmenila. Ešte za Mrzútových čias sa ešte strážcovia pohybovali po celom ihrisku a plnili aj úlohu dnešných triafačov tým, že dávali góly. Keď však roku 1620 Quintius Umfraville písal svoju knihu Ušľachtilí šport čarodejníkov , bola už úloha strážcu jednoduchšia. V tom čase už bolo na ihrisku vymedzené bránkovisko a strážcom sa odporúčalo, aby priestor bránkoviska neopúšťali a chránili svoje bránkové koše. Je však povolené, aby strážca z tohto pásma vyletel, ak chce súperov zastrašiť či v zárodku zmariť útočnú akciu. Odrážači: Povinnosti odrážačov sa v pribehu storočí prakticky nezmenili a je pravdepodobné, že post odrážača jestvuje odvtedy, čo do hry nasadili dorážačky. Základnou úlohou odrážačov je chrániť členov vlastného družstva pred dorážačkami, a to pomocou palíc (v dávnych časoch kyjakov). Odrážači nikdy nestrieľali góly a nikde nejestvuje ani zmienka o tom, že by nejako manipulovali s prehadzovačkou. Odrážači musia mať veľkú fyzickú silu, aby si poradili s odvracaním dorážačiek. To je tiež dôvod, prečo sú na tomto poste častejšie čarodejníci ako čarodejnice. Okrem toho je dôležité, aby mali mimoriadny zmysel pre rovnováhu, pretože občas metlu pustia obidvoma rukami, aby dorážačku odpálili obojručným úderom. Triafač: Triafač je v metlobale najstarším hráčskym postom, pretože celá hra sa na svojom začiatku zakladala práve na strieľaní gólov. Triafači si navzájom prihrávali prehadzovačku a získavali body pre celé družstvo vždy, keď sa im podarilo prehodiť ju cez bránkové obruče.K jedinej podstatnej zmene v hre triafačov došlo roku 1884, čiže rok po tom, ako sa koše nahradili obručami. Vtedy sa zaviedlo pravidlo, ktoré stanovovalo, že do bránkoviska môže vletieť jedine hráč, ktorý nesie prehadzovačku. Pokiaľ do bránkoviska vletí viac triafačov naraz, gól sa neuznáva. Cieľom tohto pravidla bolo odstrániť takzvané "napadnutie strážcu" (pozri ďalej na Fauly), čiže manéver, pri ktorom do bránkoviska vleteli dvaja triafači a odtlačili strážcu nabok, takže tretí triafač mal cestu k bránkovej obruči úplne voľnú. Stíhač: Stíhači sú tradične najľahší a najrýchlejší letci v družstve. Navyše potrebujú dobrý zrak a zároveň schopnosť jednou a naraz aj obidvoma rukami sa pustiť metly. Vzhľadom na ich obrovský význam pre celkový výsledok zápasu - chytením ohnivej strely sa veľmi často dá veľmi často odvrátiť prehra a zvíťaziť - sú stíhači najčastejším terčom faulov zo strany súperovho družstva. Napriek tomu, že s postom stíhača sa spája významná osobná prestíž, práve títo hráči vždy utŕžia najvážnejšie zranenia. "Zneškodnite stíhačov!" - tak znie prvá zásada v Odrážačovej biblii Brutusa Scrimgeoura. Metlobalový rozhodcaRozhodovanie metlobalových stretnutí bolo kedysi úlohou, ktorú zvládli len tí najodvážnejší čarodejníci a čarodejnice. Zachariáš Mrzút spomína na prípad rozhodcu Cypriana Youlda z Norfolku, ktorý roku 1357 prišiel o život pri priateľskom stretnutí medzi miestnymi čarodejníkmi. Autora smrtiacej kliatby nikdy nechytili, ale predpokladá sa, že to bol niekto z divákov. Hoci odvtedy neboli zaznamebnané žiadne smrteľné úrazy či zabitia rozhodcov, v priebehu storočí došlo k niekoľkým prípadom začarovania ich metiel. Najnebezpečnejšia je premena rozhodcovej metly v teleportačnú strelu nazývanú prenášadlo, v dôsledku čoho rozhodca uprostred zápasu zmizne a objaví sa napríklad o niekoľko mesiacov neskôr na púšti. Oddelenie čarodejníckych hier a športov vydalo prísne inštrukcie, ktoré sa týkajú bezpečnostných opatrení chrániacich metly hráčov a rozhodcu, takže podobné incidenty sa dnes vyskytujú len výnimočne. Skutočne špičkový metlobalový rozhodca musí vedieť omnoho viac, než len dokonale lietať. Musí sledovať často svojvoľné správanie štrnástich hráčov naraz, takže najbežnejším problémom, na ktorý sa rozhodcovia najčastejšie sťažujú, sú kŕče v namáhanom krku. Pri profesionálnych zápasoch pomáhajú hlavnému rozhodcovi ešte aj čiaroví rozhodcovia, ktorí dohliadajú na to, aby sa nijaký hráč a ani lopta nedostali za povolený okraj ihriska.V Británii vyberá metlobalových rozhodcov Oddelenie čarodejníckych hier a športov. Kandidáti musia absolvovať prísne letové skúšky, písomný test z pravidiel metlobalu a v mnohých náročných previerkach musia navyše preukázať, že sa ani pod tlakom vážnych provokácií neuchýlia k žiadnym zaklínadlám a kliatbam voči previnilcom. História metlyAž do začiatku 19. storčia sa metlobal hral na bežných metlách rozličnej kvality. V poro-vnaní so svojimi stredovekými predchodky-ňami však predstavovali obrovský krok vpred. Vankúšové kúzlo , ktoré roku 1820 vynašiel Elliot Smethwyck, výrazne prispelo k tomu, že nové metly boli oveľa pohodlnejšie ako predošlé. Metly v 19. sotorčí však nedosahovali dostatočnú rýchlosť a vo vyšších polohách boli neraz ťažko ovládateľné. Väčšinu metiel ručne vyrábali remeselníci, a aj keď z hľadiska dizajnu a umeleckého spracovania ide neraz o obdivuhodné kusy, ich výkonnosť sa zriedkakedy vyrovnala ich elegantnému vzhľadu. |
:) (:
(Lana Askan Bell, 31. 10. 2007 16:46)